Madam Fontanel, aj napriek kríze spôsobenej COVID-19 sa v uplynulých dňoch uskutočnil parížsky týždeň módy. Ako pandémia ovplyvňuje módnu scénu?

Módna scéna má samozrejme obavy, pretože nikto nevie, kam máme namierené. Chvíľu si ľudia možno hovorili, že móda toto obdobie pobytu doma neprežije, že v budúcnosti si budeme obliekať iba legíny. Ale myslím si, že je to naopak. Týždeň módy potvrdil to, čomu som dlho verila: móda nám pomáha zvládať život.

Váš vzťah k móde je takpovediac rodinná záležitosť. O vašej babičke sa totiž hovorí, že ušla z Arménska so stránkou Vogue v rukáve. Neskôr, keď žila v Paríži, tak pri šití napodobňovala luxusné módne značky. Ako formovala vaša stará mama váš zmysel pre módu a štýl?

Jej úloha bola kľúčová. Stará mama si vo Francúzsku rýchlo uvedomila, že sa dá presadiť oblečením a štýlom a že móda je prostriedkom integrácie. Chcela sa stať súčasťou spoločnosti bez toho, aby stratila a vyvrátila svoju individualitu a exotiku. Chcela byť videná, ale bez pohoršenia. A často hovorila: „Elegancia je najdostupnejší luxus, aký si môžete dopriať.“
 

Nedávno ste počas svojej prednášky na TED talk kritizovali, že sa elegancia stále viac vytráca. Čo vás prinútilo myslieť si to?

Nechápte ma zle, milujem módu. Patrím do tohto prostredia, milujem slobodu a odvahu skúšať si veci. Ale v posledných rokoch som cítila, že elegancia a teda hľadanie určitého pôvabu, niečoho individuálneho je čoraz menej dôležité. To mi prekážalo.

Preto ste v roku 2015 opustili ženský módny magazín ELLE, kde ste 15 rokov pracovali ako publicistka a rok dokonca ako módna riaditeľka?

V tom čase, boli v ELLE presvedčení, že sociálne siete sú preceňované a sú iba dočasným fenoménom. Vytýkali mi, že sa príliš prezentujem na sociálnych sieťach, najmä na Instagrame, že veľa hovorím a dokonca, že som príliš stará na to, aby som pochopila ducha doby.

Iróniou je, že od tohto odchodu prosperujete. Dnes sa humorne prezentujete vo svete parížskeho chic-u a ste jednou z najúspešnejších žien na sociálnych sieťach s viac ako 200-tisíc followermi na Instagrame, ktorá patrí do generácie narodenej počas baby boomu po druhej svetovej vojne. Čo vás na tom láka?

To je jednoduché: Som slobodná. Instagram bol pre mňa obrovským oslobodením, novým začiatkom. Vďaka sociálnym sieťam už nereprezentujem nikoho, žiadne médium, žiadnu značku, iba seba. To zmenilo úplne všetko. Špeciálne pokiaľ ide o moje texty: V ELLE čítali všetko, čo som napísala a často ma žiadali, aby som texty upravila. Teraz rozhodujem ja, čo a ako zverejním.
 

Označili by ste sa za influencerku?

Nemám rada toto označenie a to najmä preto, že moje príspevky nie sú platené a preto, že väčšinu oblečenia nakupujem na blších trhoch a vo vintage obchodoch. Nenasledujem trendy a na svojej stránke nepredstavujem najnovšie kolekcie, takže v tomto zmysle nie som influencerka. Ale dalo by sa povedať, že mám určitý vplyv.

Svoj vplyv ste využili na to, aby ste povzbudili ženy, aby prijali svoje šedivé vlasy. Rozhodli ste sa viac si vlasy nefarbiť a postupné šedivenie ste zdokumentovali na Instagrame. Takto vznikol román Une apparition (prekl. Zdanie), ktorý spôsobil senzáciu. Ako si vysvetľujete tento úspech?

Prekvapilo ma to. Ale netreba podceňovať tlak, ktorý núti ženy zakrývať svoj vek. Napríklad moja priateľka, módna návrhárka Inés de La Fessange povedala, že je zdvorilé, aby som nechodila so šedivými vlasmi. Myslela si, že som sa zbláznila, mala strach, že si už nikdy nenájdem muža. Myšlienka, že šedivé vlasy nie sú sexi je jedno z najbežnejších námietok. Existuje iba zopár príkladov opaku: alebo poznáte sexi hollywoodsku hrdinku so šedinami?
 

Kritici a mnohé ženy vyzdvihovali vašu knihu ako feministický počin, ako oslobodenie od diktátu dospievania.

V prvom rade to bol akt sebaurčenia. Ukázalo mi to, že krása je oveľa bohatšia, oveľa zložitejšia, ako si myslíme.

V akom zmysle?

Všimla som si, že táto biela a sivá mi svieti na hlave takmer ako sneh. Je to krásne a priťahuje to pozornosť. Považujem to za opak zanedbávania samej seba. Okrem toho nás šediny nútia, aby sme boli verní sami sebe. Aby sme už viac nepodvádzali. Znamená to byť sám sebou. Myslím si, že vek má svoju zvláštnu krásu. Veľkú jemnosť.
 

Jemnosť je niečo, čo vás odlišuje. Napríklad ste na svojom profile zverejnili ódu na jemnosť. Je v tom dnes skutočná sila?

Áno, myslím si, že jemnosť vyvoláva úsmev a interpretuje sa ako zbabelosť, ale opak je pravdou: je to veľká sila. Ale v mojom prípade je to ešte jednoduchšie: nemôžem si pomôcť. Ako mladé dievča som mala sexuálnu skúsenosť, ktorá ma veľmi ranila a traumatizovala.

V jednom momente ste sa rozhodli úplne opustiť sexuálne vzťahy. Napísali ste o tom knihu a prelomili ďalšie tabu. V knihe The Art of Sleeping Alone (prekl. Umenie spať sám) rozprávate, ako ste žili desať rokov bez sexu. Bol to škandál, informoval o tom dokonca aj New York Times.

Absolútne. Rozhodnúť sa, že už nebudete mať sex, alebo skôr hovoriť o tom, že už viac nebudete mať sex, je v dnešnej dobe neuveriteľne prevratné. Odvtedy je ale akceptované, že ľudia nemajú rovnakú sexualitu, ale majú mať rôzny stupeň sexuality.
V istom okamihu to bolo na mňa až príliš. Potrebovala som pauzu, musela som prísť na to, čo je pre mňa dobré. Viete, ľudia sú neustále povzbudzovaní, aby sa tým zaoberali: Urob to! Urob to! Ja si nemyslím, že je to dobré. Týmto spôsobom nerešpektujete tempo človeka a nedávate mu čas na rozvoj sebestačnej sexuality.

Autor fotografií: François Bouchon